Cecilia Bartoli - Sacrificium

Cecilia Bartoli je jedna z popredných svetových mezzosopranistiek. Preslávila sa interpretáciou diel Mozarta a Rossiniho, ako aj menej známej barokovej a klasickej hudby. Narodila sa v Ríme 4. júna 1966. Obaja rodičia, Silvana Bazzoniová a Angelo Bartoli, boli profesionálni speváci. Matka bola sopranistka, ktorá sa vzdala kariéry sólistky kvôli svojim trom deťom a v zbore Rímskej opery spievala len príležitostne. Keď sa Ceciliini rodičia rozviedli, jej otec pokračoval v kariére priemerného tenora v Rimini. Mimochodom, Cecilia Bartoli žije v Zürichu vo Švajčiarsku. Spievať ju učili rodičia, najmä matka Silvana. Neskôr študovala aj na Konzervatóriu Svätej Cecilie v Ríme. Keď mala 9 rokov, prvý raz účinkovala v úlohe pastierika v Pucciniho opere Tosca. V 19-tich sa zúčastnila na konkurze talentov Fantastico. Riaditeľ milánskej La Scaly Riccardo Muti ju okamžite pozval na hudobnú skúšku do svetoznámej opery. Cecilia Bartoli spolupracovala s Herbertom von Karajanom na Bachovej Omši h-mol. Slávny dirigent ju v roku 1990 prizval k príprave Osterfestspiele – renomovaného hudobného festivalu v Salzburgu. Pre majstrovu smrť sa však táto spolupráca neuskutočnila. Bartoli profesionálne debutovala na javisku Areny vo Verone v roku 1987. V úlohe Rosiny v Rossiniho diele Barbier zo Sevilly vystúpila na operných doskách v Zürichu, v Barcelone, Hamburgu, Ríme, Lyone aj v americkom Houstone a Dallase. Postupne spolupracovala s mnohými ďalšími slávnymi dirigentmi, vrátane Nikolasa Harnoncourta a Daniela Barenboima. Jedným z jej najobľúbenejších skladateľov je Mozart. Naspievala mnohé z jeho operných diel, vrátane Zerliny v Donovi Giovannim, Dorabelly v Così fan tutte, cherubína vo Figarovej svadbe a Idamantes v Idomeneo. Spievala titulnú úlohu v Rossiniho Popoluške a ako Despina v Così fan tutte sa predviedla vo viedenskom Divadle nad Viedenkou (Theater an der Wien). Podrobila si všetky veľké operné javiská. V opere La Scala v roku 1991 zaspievala rolu Isoliery v Rossiniho diele Gróf Ory. V roku 1996 prvý raz vystúpila v Metropolitnej opere v New Yorku, kde spievala Despinu v Mozartovom diele Così fan tutte. V roku 2000 vystúpila v berlínskej opere v Mozartovom Donovi Giovannim ako Donna Elvíra. V nasledujúcom roku mala premiéru v londýnskej Covent Garden s Haydnovou operou Duša mudrcov. Koloratúrna mezzosopranistka Cecilia Bartoli si urobila meno aj znovuobjavením hudby menej známych umelcov, ktorých diela vyhľadávala v archívoch. Naspievala nielen albumy so skladbami slávnych autorov ako sú Gluck, Vivaldi a Haydn, ale vydala aj jeden so skladbami Mozartovho rivala Antonia Salieriho. Nahrala CD na počesť legendárnej speváčky Marie Malibranovej. Svojím albumom Sacrificium v roku 2009 sprístupnila poslucháčom harmóniu spevu kastrátov. V kostoloch v Ríme od roku 1600 takmer tri storočia spievali sopránové a altové party kastráti. Najznámejšie strediská kastrácie boli v Neapole (kde každý rok vykastrovali 2000 až 3000 chlapcov), Benátky, Bologna, Miláno a Florencia. Posledným slávnym kastrátom bol Alessandro Moreschi (1858-1922). Spieval v Ríme až do roku 1913, dokonca aj po formálnom zákaze vystupovania kastrátov v kostoloch, ktorý vydal pápež Pius X. Od roku 1873 spieval v Lateránskej bazilike, v Pápežskej kaplnke, v zbore Sixtískej kaplnky, na štátnych pohreboch kráľa Viktora Emanuela II a kráľa Umberta I. V roku 1902 a 1904 Moreschi nahral niekoľko partov, ktoré predstavujú jediný zvukový záznam hlasu slávneho kastráta. Vo svojom projekte sa Cecilia Bartoli sústredila na hudbu obdobia kastrátov. Tak ako niekoľko ďalších albumov, aj Sacrificium nahrala so zborom Il Giardino Armonico - talianskym súborom založeným v Miláne v roku 1985 Lucom Piancom a Giovannim Antoninim. Zbor sa venuje najmä interpretácii barokovej hudby 17. a 18. storočia hranej na dobových nástrojoch. Sacrificium – vyšlo aj na CD a na DVD - obsahuje árie Nicola Porpora, Antonia Caldaru, Carla Heinricha Grauna a niekoľko svetovo premiérových nahrávok, ako aj tri Moreschiho najpopulárnejšie piesne. Žiakmi Nicolu Porpora boli najslávnejší kastráti - najmä Farinelli, Caffarelli, Salimbeni, Appiani a Porporino. Porpora navyše vyučoval aj operného libretistu Pietra Metastasia a skladateľov Johanna Adolfa Hassa a Josepha Haydna. Porpora zomrel v Neapole 3. marca 1768 zabudnutý a v chudobe. Cecilia Bartoli Sacrificiom oživila jeho umenie, ale aj umenie ďalších skladateľov jeho doby. Za Sacrificium získala Cecilia Bartoli cenu Grammy 2011 za najlepší vokálny výkon v klasickej hudbe. SCUOLA DEI CASTRATI Vek kastrátov je jednou z najoslnivejších a najzaujímavejších epoch v európskej hudobnej histórii. Azda nikdy inokedy nedošlo k takému spojeniu zmyselnosti a vznešenosti, formy a obsahu, poézie a hudby a predovšetkým dokonalosti vokálnej virtuozity, aké bolo dosiahnuté počas tých slávnych dní žiarivého baroka. Legendárne umenie kastrátov nás fascinuje aj dnes a napriek obrovskej ľudskej obete sú naša posadnutosť týmto umením a jeho objavovanie úplne pochopiteľné. © Uli Weber-Decca Počas vyše dvoch storočí bolo takmer nemysliteľné predstaviť si hudobný život v európskych metropolách bez virtuozity populárnych kastrátov; mužov, ktorí boli v čase svojej útlej mladosti pripravení o svoju sexualitu, a tým aj o identitu. Potom, čo prišli o svoju emočnú vyrovnanosť, a tým aj o šancu žiť akýkoľvek normálny život, sa títo zmrzačení chlapci stali hudobnými nástrojmi nepoznanej krásy. Aby sme umožnili dnešným poslucháčom oceniť krásu ich umenia, musíme sa utiekať k trikom a obliecť dnešných interpretov (mužov aj ženy) do hudobného preoblečenia barokových kastrátov. Vďaka znovuobjaveniu krásy starej hudby sa súčasným kapacitám v tomto odbore (najmä kontratenorom) podarilo naučiť sa techniky, vďaka ktorým sa k tomuto umeniu (vrátane Senesina a Carestiniho) približujeme. Aj ženské hlasy dnes bežne interpretujú toto umenie, pretože kastráti spievali v hudobnom rozsahu sopránov a altov. Paradoxom však zostáva, že aj v ich dobách to boli práve ženy, ktoré najviac konkurovali ich umeniu. „Neveril som, že by na svete existoval ženský hlas, ktorý by sa vyrovnal Farinellimu či Caffarellimu, no napriek tomu dnes predo mnou taký kvitne a očaruje ma svojou opulentnou krásou a sám vyvracia moju pôvodnú vieru.“ (Wilhelm Heinse, 1795). Predsa len do dnešnej doby neexistovalo žiadne komplexné podanie umenia kastrátov v hudbe, slove i obraze. V našej snahe priblížiť tento fenomén čo najvernejšie, nám za vzor poslúžil Neapol so svojou nevyčerpateľne bohatou hudobnou kultúrou. Vďaka svojej historickej, demografickej a kultúrnej pozícii sa ku koncu sedemnásteho storočia toto mesto stalo centrom západného hudobného sveta, skutočným hlavným mestom európskej hudby a svoj vplyv si uchovalo až do osemnásteho storočia. Za hlavný pilier tohto príbehu možno považovať neapolského skladateľa, učiteľa kompozície a spevu a impresária Nicola Porporu (1686 – 1768), ktorý v osemnástom storočí rýchlo nadobudol povesť popredného odborníka na ľudský hlas – „premier maître de chant de l’univers“ (George Sand). Porpora si získal renomé vďaka svojim žiakom – spevákom, ktorými boli Farinelli, Caffarelli, Salimbeni, Appiani a Porporino. A práve títo tvoria žiarivý kvintet najznámejších kastrátov všetkých čias. Okrem týchto spevákov vyučoval aj veľkého operného libretistu Pietra Metastasia a čiastočne tiež skladateľov Johanna Adolfa Hassa a Josepha Haydna. Dnešný výber árií – typicky farebne bohatý – bol vybratý z niekoľkých stoviek diel hudobnej literatúry (opery, kantáty, oratóriá), ktoré boli napísané pre absolventov Porporovej „Scuola dei castrati“ (Školy pre kastrátov). Vďaka svojej nesmiernej virtuozite, kultivácii spevu, predlžovaným melizmám (skupina tónov spievaná na jednu slabiku textu), nekonečným reťazcom koloratúr, frázovania a dychovým technikám, ktoré sú nebezpečné pre pľúca, a požiadavkám na hlasový rozsah od kontraaltu cez mezzosoprán až k sopránu predstavuje táto hudba to najťažšie, čo kedy bolo pre ľudský hlas napísané. Kiež by sa nám vďaka týmto áriám podarilo predstaviť si zabudnutý svet bohatstva a hojnosti barokových čias v celej jeho nádhere, lesku a márnotratnosti. IL GIARDINO ARMONICO „Il Giardino Armonico je taký taliansky ako hudba sama – maľovaná jasnými farbami, originálna, sebaistá, štýlová, pútavo ornamentálna, hýriaca nadšením a… dodajte si svoj vlastný prídavok.“ John Duarte, Gramophone Magazine Súbor Il Giardino Armonico bol založený v Miláne v roku 1985 a združuje hudobníkov, ktorí absolvovali štúdium na popredných európskych konzervatóriách a hudobných školách a vyštudovali hru na dobových nástrojoch. Mnohí z členov súboru sú rovnako vyhľadávanými sólistami na medzinárodnej hudobnej scéne a etablovali sa ako poprední umelci. Repertoár súboru sa koncentruje na hudbu sedemnásteho a osemnásteho storočia. Podľa programu vystupuje teleso s tromi až tridsiatimi hudobníkmi. Súbor Il Giardino Armonico pravidelne pozývajú na množstvo festivalov po celom svete, napr. na Musica e Poesia a San Maurizio v Miláne, Styriarte Festival v Grazi, Salzburský festival, Osterklang vo Viedni, Hudobný festival v Šlezvicku-Holštajnsku, Rheingau Festival, Internationale Musikfestwochen v Luzerne, Festival de Musique de Montreux-Vevey a predstavil sa aj na všetkých dôležitých koncertných pódiách. Medzi ne patria: Concertgebouw v Amsterdame, Wigmore Hall v Londýne, Musikverein a Konzerthaus vo Viedni, Théâtre des Champs-Elysées a Théâtre du Châtelet v Paríži, Tonhalle v Zürichu, Victoria Hall v Ženeve, Alte Oper vo Frankfurte, Staatsoper unter den Linden v Berlíne, Glinka Hall v Petrohrade, Boľšoj teatr v Moskve, Konserthus v Osle, Palais des Beaux-Arts v Bruseli, Auditorio Nacional v Madride, Oji Hall v Tokiu, Kongresová knižnica vo Washingtone, Carnegie Hall a Lincolnovo centrum v New Yorku atď. Il Giardino Armonico už niekoľko rokov nahráva exkluzívne pre spoločnosť TELDE Classics. Ich nahrávky rôznych diel Vivaldiho a iných skladateľov osemnásteho storočia sa stretli s uznaním v mnohých krajinách v radoch kritikov aj poslucháčov a získali mnohé ocenenia (Cenu Fondazione Cini v Benátkach, Caecilia v Belgicku, Diapason d’Or, Choc de la Musique, Grand Prix des Discophiles a pod.). Ich album Il Proteo – nahrávka Vivaldiho dvoj- a trojkoncertov – získal v roku 1996 Gramophone Award a nahrávka Brandenburských koncertov cenu Echo-Preis v roku 1998. Ostatné nahrávky obsahujú predovšetkým diela Händela, Locka a Bibera. Súbor taktiež nahral dve CD pre spoločnosť Decca s Ceciliou Bartoli: Vivaldi Album (Grammy Award) a nedávno Sacrificum. Súbor často vystupuje s významnými sólistami, ako sú Cecilia Bartoli, Katia a Marielle Labèque, Eva Mei, Sumi Jo, Sara Mingardo, Lynne Dawson, Christoph Prégardien, Véronique Gens, Viktoria Mullová a Giuliano Carmignola, a to tak na koncertných pódiách, ako aj v operných produkciách (Monteverdiho Orfeus, Händelova Agrippina, Il Trionfo del Tempo e del Disinganno a Vzkriesenie, Pergolesiova La Serva Padrona a mnoho ďalších). GIOVANNI ANTONINI Taliansky dirigent Giovanni Antonini najprv vyštudoval hru na flaute v rodnom Miláne na Civica Scuola di Musica a neskôr prehĺbil svoje štúdium v Centre de Musique Ancienne v Ženeve. V roku 1985 sa Giovanni Antonini stal v Miláne jedným zo zakladajúcich členov súboru Il Giardino Armonico (Harmonická záhrada); teleso hráčov na dobových nástrojoch, ktorí boli vybratí z rôznych európskych hudobných univerzít a konzervatórií (odbor stará hudba). Antonini a Il Giardino Armonico sa už v začiatkoch fungovania súboru zaslúžili o vzrastajúci záujem o starú hudbu v Taliansku. V roku 1989 sa Giovanni Antonini stáva jedným z riaditeľov telesa a odštartuje tak svoju dirigentskú kariéru. Giovanniho Antoniniho veľmi často pozývajú na popredné hudobné festivaly, medzi ktorými sú Veľkonočný festival v Salzburgu alebo Whitsunday Festival. Antoniniho dirigentské záväzky s Il Giardino Armonico ho doviedli k dirigovaniu barokových opier, napríklad Monteverdiho Orfeus, Händelova Agrippina alebo La Serva Padrona od Giovanniho Pergole